Choď na obsah Choď na menu
 


Zoznámte sa, Kristen Dylanová

4. 2. 2013

 Autorské práva vyhradené! Autor: Sarah Novanská

1.    

1.    kapitola
Staré dobré časy
   Ach, staré dobré časy. Pomyslela som si. Boli naozaj nádherné. Bola som v 1.triede na strednej a všetko bolo v poriadku. Spolu so svojou najlepšou kamarátkou Ariou sme brázdili školou ako kráľovné. Nikto nebol najobľúbenejší či najkrajší. Všetci sme si boli rovný. Nežili sme predsa v americkom filme a nebolo nám treba nikoho kto určoval kto bude obľúbený a kto lúzer! Až do JEJ príchodu.
   Stalo sa to začiatkom 2.triedy. Do školy prišla nová žiaka. Volala sa Adelaide. Jedného dňa sa ukázala v triede a povedala: „Ahojte. Ja som Adelaide. Som tu nová a chcela by som Vás všetkých pozvať na moju zoznamovaciu párty.“ Povedala to tak nevinne a smutne, že už o 2 týždne bola najobľúbenejšia na celej škole. Ani som nestihla povedať: Ale nie, a už ma odkopla ku hlúpym lúzerom. Všetci sa so mnou prestali baviť aby si náhodou nepoškodili “reputáciu“ a pomaly na mňa zabudli. Dokonca aj Aria. A to ma rozhodilo najviac. A možno aj to bolo dôvodom prečo som o 2 mesiace havarovala tým hrozným autom.
   Pokojne som išla domov a rozmýšľala som, keď mi do cesty vbehol asi 14 ročný chalan. Už som to nestihla ubrzdiť, tak som v rýchlosti strhla volantom a napálila som to rovno do rodinného domu. Dlhých 7 mesiacov som ležala v nemocnici v kóme a lekári mi nedávali žiadnu šancu. Po 7 mesiacoch sa lekári rozhodli odpojiť ma z prístrojov a nechať zomrieť. Ako zázrakom sa deň pred mojím “ODPOJENÍM“ moje životné funkcie začali zvyšovať a o 3 týždne som sa prebrala z kómy.
   Keď som sa prebrala akurát sa končil školský rok a ja som si cez prázdniny mala dobrať všetko učivo zo školy. A keď ma po týždni pustili z nemocnice zistila som že za 7 mesiacov toho prebrali poriadne veľa. Ako som tie prázdniny s toľkým učivom nakoniec zvládla neviem, ale teror nastal až v 1.deň školy
  1. kapitola
Znova v škole
   A znova škola, ach nie. Rozmýšľala som keď som vchádzala do školy. Po mojom prebratí z kómy som čakala že sa všetko vráti do starých koľají. No už pred vchodom do školy som zistila že som sa hrozne mýlila. Všetci si na mňa ukazovali prstami a niečo si šepkali. Ale nie, určite ma teraz nenávidia. Budem ešte najneobľúbenejšia ako som bola! Pomyslela som si. Hrôza! Len čo som však vošla do školy zistila som že aj v tomto som sa mýlila. Nestalo sa so mnou niečo keď som bola v kóme. Veď som mala dokonalú predvídavosť! Ako som teda vošla do školy všetci sa okolo mňa hneď zhŕkli a začali ma objímať. Zväčša to boli neznámi ľudia a ja som sa poriadne čudovala prečo plačú. Žeby hrali divadlo? Zrejme to tak bolo, no aj tak sa mi to zdalo čudné. Zrazu ma niekto odtiahol nabok a ja som sa obzrela kto to bol. Samozrejme. To som mohla čakať. Bol to Adelaidin poznávací znak. Jej pätolizačky Johana a Emily. Určite ma chcú oboznámiť s dávno známym pravidlom. NIKDY NEZATIEŇUJ ADELAIDE!                                                                                                           „ Ahoj. Ja som Joana a toto je Emily“ povedala Joana akoby som to dávno nevedela.                                                                                                                „Budeme tvoje nové najlepšie kamarátky. Si tu teraz najobľúbenejšia a musíš sa preto vedieť obliekať. Máš dnes niečo?“ povedala Emily s tónom časom si na nás zvykneš.                                                                                                                          „No ja som chcela ísť jazdiť na kone...“ začala som no Joana mi skočila do reči: „Fantastické. Tak teda pôjdeme nakupovať.“ Jej tón bol taký odmeraný že som sa jej ani nesnažila odporovať.                                                                                  „Toto je tvoja sekretárka“ pokračovala zas Emily a zakričala: „Trista! Poď sem!“ Trista bolo pekné dievča s gaštanovohnedými vlasmi a vkusom jednoznačne ovplyvneným Joanou a Emily.                                                                „Bude ti zapisovať program a sprevádzať ťa na každom tvojom kroku“ dodala po chvíli a nechala Joanu pokračovať: „Teraz ti ukážeme tvojho nového chalana. Poď za nami. Samozrejme prihlásili sme sa na tie isté predmety ako ty.“
   V hlave sa mi vynorilo milión otázok, ale na všetky som zabudla keď ma Joana a Emily začali ťahať preč na všetky som zabudla.                                                       „Tvoj nový chalan bude Stew. Kristen a Stew.To znie úžasne,“ milým hláskom zašvitorila Emily.
   Áno. Moje meno je Kristen. Teraz si iste myslíte: Aké šeredné meno..., ale to ste mali hovoriť mojim rodičom keď som sa narodila!
   Ako sme kráčali chodbou rozmýšľala som nad Stewom. Joana a Emily mi povedali že to je nový chalan na škole a prišiel do nej chvíľu po mojej nehode. Zo začiatku sa zdalo že to bude lúzer. Bol nízky a vyzeral na 14. A to mal vtedy už 16. Za jarné prázdniny sa však veľmi zmenil a dosť vyrástol a tak sa stal obľúbeným. Tak to vraj bolo a ja som rozmýšľala či mi Joana a Emily hovorili pravdu. Všetci sa ma dožadovali, preto boli moje myšlienky aj pocity trochu zmiešané. Emily a Joana usilovne všetkých odháňali a pritom sa snažili nepozerať doprava. Počkať. Čo bolo v pravo také zaujímavé? Pomyslela som si a pozrela som sa tam. Samozrejme. Bol to jediný človek na celej chodbe, ktorý na mňa zazeral. Bola to Adelaide! V tej chvíli som však jej zazeranie brala skôr ako kompliment. Je to čudné, ale byť obľúbenou nie je pre mňa. Som rada v úzadí. Tam je moje miesto. A TAM sa TERAZ MUSÍM dostať!
3. kapitola
Medzi elitou
   Kráčala som za Joanou a Emily a čakala kým konečne zájdeme za roh. Ako náhle sme sa tam dostali povedala som im: „Musím si odskočiť,“ a rýchlo som odišla aby sa ma nič nemohli spýtať. To šlo hladko, pomyslela som si a rozbehla som sa priamo k Adelaide. Hneď ako ma zbadala otočila sa na odchod. Zrýchlila som aby som je dobehla a o chvíľu som bola pri nej.                              „Počkaj!“ zakričala som na ňu a chytila som ju za rameno. Bežala však ďalej tak som skúsila plán B. „Ja nechcem byť obľúbená a potrebujem tvoju pomoc“ To ju zastavilo. „Prosím,“ pridala som k tomu a vedela som že teraz to už nemôže odmietnuť. „Čo potrebuješ?“ spýtala sa ma pyšne. Jasné. Toho nadriadeného tónu sa nezbaví určite ani po smrti. „No tak čo chceš?“ odfrkla akoby mi čítala myšlienky.                                                                                 „Potrebujem vedieť ako sa stať neobľúbenou a ...“                                                            „To nie je také jednoduché ako si myslíš“ skočila mi Adelaide naraz do reči a z jej zmeneného tónu som spoznala že tým čo som povedala som trafila do čierneho. „Tak teda dobre...“ povedala nakoniec. „Chceš začať rovno zhurta alebo sa chceš radšej stať neobľúbenou postupne?“ spýtala sa ma.                          „Chcem sa neobľúbenou stať postupne“ povedala som rozhodne. „Tak dobre. Stretneme sa dnes o 2 pri droždiarni.“
                                                                                                                                               *         
   Droždiareň bola malá čistinka neďaleko telocvične kde sa schádzali žiaci, ktorý nechceli aby ich nikto videl. Chodievali tam fajčiť, ulievať sa z hodín atď. Vedľa čistinky bola malá budova kde kuchárky zo školskej jedálne uskladňovali droždie, múku, mlieko a rôzne iné suroviny do jedál.                                             Dorazila som tam o trochu skôr ako Adelaide a obzerala som sa okolo. Nikdy pred tým som tam nebola a tá čudná zmes vône cigariet a prepotených tričiek mi už začínala vadiť. Keď konečne dorazila Adelaide už som takmer nemohla dýchať.                                                                                                                                               „Tak... Čo mám spraviť aby som bola neobľúbená?“ začala som.                                „Počkať. Nie je to také ľahké ako sa zdá!“ povedala mi Adelaide. „Začneš 1.stupňom neobľúbenosti.“                                                                                              „Také niečo ako stupne neobľúbenosti existuje?“ spýtala som sa posmešne. „Jasné že áno“ odpovedala mi ešte posmešnejšie.                                                         „No tak dobre,“ povedala som. „Tak teda. Čo mám urobiť?“ spýtala som sa. „Fajn. 1.stupeň je spriateliť sa so Škaredým Joshom.“ povedala mi.                     „So Škaredým Joshom?“ spýtala som sa ustráchane a dúfala som že som zle počula. „Samozrejme. A s kým iným? Chceš byľ predsa neobľúbená,“ priateľsky sa na mňa uškrnula. V tom ako keby si uvedomila čo urobila a svoj priateľský úškrn zmenila v stotine na výsmešný. „Zajtra odštartujeme plán A,“ povedala a chystala sa na odchod.                                                                                                 „Aký plán A?“ spýtala som sa. Adelaide mi buchla po čele a povedala: „Zajtra sa začneš priateliť so Škaredým Joshom. Je ti to už jasné?“ spýtala sa ma. „Úplne“ povedala som a vyštartovala som na odchod.                                                  „Počkaj ešte“ stihla za mnou zakričať Adelaide. „Veľa šťastia,“ popriala mi a mne sa zdalo že to myslela vážne od srdca.
                                                                                                                                                                                        *         
   Konečne doma, pomyslela som si keď som vchádzala cez dvere. Teraz ma čakalo ešte more úloh, ale potom konečne zaslúžený oddych. Ale nie, pomyslela som si znova pri myšlienke, ktorá sa mi práve vynorila v hlave. Veď ja som Joane a Emily že s nimi pôjdem dnes nakupovať a k tomu ešte aj to učenie a Emily mi dohodla rande so Stewom. Hrôza. No čo už. Nijako to prežijem a potom mi určite zostane aj nijaký čas na oddych. Ale teraz sa treba pustiť do úloh.
                                                                                                                                                                                        *         
   Konečne. Úlohy mám hotové a ešte stále mám polhodinu do príchodu Joany a Emily. Práve som si odkladala tašku, keď sa mi vyšmykla a vypadol mi z nej zväzok papierov. Vyzeral ako ten istý zväzok papierov, ktorý mi dali Joana a Emily. Boli si naozaj podobné a možno to bolo aj preto lebo to tie isté papiere aj boli. Samozrejme Joana a Emily mi ich kázali vyplniť a ja som na ne úplne zabudla. No fantasticky, pomyslela som si a začala som ich všetky vypisovať.
 
DOTAZNÍK O PRIJATÍ DO ŠKOLSKEJ ELITY WASHINGTONOVEJ STREDNEJ
Meno: Kristen   Priezvisko: Dylanová
Dátum narodenia: 19.5.1995   Vek: 17
Farba očí: žiarivo modrá   Farba vlasov: gaštanovo hnedá
Obľúbená farba: azúrovo modrá
Výška: 175 cm   Hmotnosť: 63 kg
Obľúbené oblečenie: tričko: predĺžené s malým obrázkom
                                  nohavice: modré, fialové alebo rúžové obyčajné
                                  sveter: jednoduchý dlhý čierny alebo šedý
                                  topánky: conversky jednoduché farebné
Záľuby: čítanie, písanie príbehov, počítače, tanec, spev, oblečenie
Obľúbené veci: kniha: - nemôžem si vybrať 1   film: - nemôžem si vybrať 1
                         predmet(vec): môj talizman   talizman: azúrovo modrý kamienok    na retiazke
 
Po chvíli som zistila že na vypísanie je tam papier len jeden a zbytok sú pokyny ako sa správať keď si školská hviezda. Zrejme ich zostavila Adelaide keď sa nasťahovali do mesta, rozmýšľala som. Všetky som si ich prečítala a zistila som že sú tam samé hlúposti ako vždy sa obliekaj dobre a nikdy sa pred ľuďmi nestrápni... Na poslednej strane bol však založený 1 zaujímavý papier. Adelaidin dotazník o prijatí do Školskej elity Washingtonovej strednej. Vyzeral ozaj zaujímavo.
 
 
 
DOTAZNÍK O PRIJATÍ DO ŠKOLSKEJ ELITY WASHINGTONOVEJ STREDNEJ
Meno: Adelaide   Priezvisko: Johnsonová
Dátum narodenia: 3.1.1995   Vek: 17
Farba očí: nádherná hnedá   Farba vlasov: žiarivá blond
Obľúbená farba: krásna fialová
Výška: 178 cm   Hmotnosť: 58 kg
Obľúbené oblečenie: tričko: fialové tričko na ramienka s holým bruchom
                                  nohavice: krátke nohavice s rozstrapkanými koncami
                                  sveter: - žiadny
                                  topánky: na vysokých podpätkoch
Záľuby: staré: čítanie, písanie príbehov, tanec, spev, oblečenie
              nové: oblečenie, oblečenie, oblečenie, filmy
Obľúbené veci: kniha: - nemôžem si vybrať 1   film: - nemôžem si vybrať 1
                         predmet(vec): môj talizman   talizman: krásny fialovýprívesok
 
   Zaujímavé. Naozaj zaujímavé... Len nechápem čo má znamenať staré a nové záľuby? Zrejme sa jej záľuby zmenili keď sa stala hviezdou školy. „Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn,“ niekto zazvonil. Určite to sú Joana a Emily. Ach, nie...
                                                                                                                                                                                        *         
 „ Najprv zájdeme na manikúru,“ povedala Joana keď sme konečne vyšli z môjho domu. Emily s Joanou prišli už pred 2 hodinami. Najprv si však “museli“ prezrieť môj šatník. Z jeho najväčších útrob vyhrabali oblečenie, ktoré mi moja mama nosí zo svojich služobných ciest. Je to to najdrahšie značkové oblečenie aké existuje, ale ja ho nenosím. Načo keď sa mi vôbec nepáči? Nie som typ človeka, ktorý by ho nosil. Samozrejme Joana a Emily z neho úplne šaleli.                                                                                                                        „Také nemá ani Adelaide,“ povedala Emily, ale hneď na to sa zháčila. Na chvíľu sa zatvárila divne a potom pokračovala akoby nič: „Je naozaj úžasné“ dokončila svoju myšlienku s dôrazom na úžas v slove úžasné. Bol to jej typický rozpoznávací znak aj zlozvyk v jednom. Vlastne všetci obľúbený ľudia mali nejaký poznávací znak. Napríklad Adelaide v prítomnosti hocijakého pekného chlapca vždy pohadzovala vlasmi. Či Joana hovorila slovo fantastické vždy po francúzsky, čiže fantastique. Dúfam že ja taký zlozvyk nepochytím!
   Keď sme konečne dorazili do obchodného centra bolo už 6 hodín. Joana a Emily ma najprv vytiahli na manikúru, pedikúru, do solária, ku kozmetičke a ku kaderníčke. A teraz ešte nákupy a potom rýchlo domov pripraviť sa na rande so Stewom, hádala som čo povie Emily. A naozaj. PRVÁ vec ktorá sa mi dnes podarila správne odhadnúť. Emily sa o chvíľu ozvala: „A teraz ešte nákupy a potom rýchlo domov pripraviť sa na rande so Stewom.“ Ách nie, pomyslela som si v tej chvíli aj keď som vedela čo Emily povie. Rande so Stewom... Nechcelo sa mi ísť na rande a už vôbec nie so Stewom. Bol to milý a prívetivý chalan so zmyslom pre humor. Chodieval krásne oblečený a neuveriteľne štýlovo zladený. Proste vždy pripravený na všetko. Dokonale perfektný. Jedným slovom hrôza. Toto nie je typ chalana, ktorého by som chcela chodiť. No teraz na to nemusím myslieť. Ideme na nákupy a keď už sa na ne neteším aspoň sa nebudem nudiť. Raz som totiž videla Joanu, Emily a Adelaide spoločne nakupovať. Bola to vážne sranda pozerať sa na ne hoci aj z diaľky. A teraz keď budem stáť pol metra od nich... Každá z nich si VŽDY nakúpi aspoň 10 tričiek, 8 nohavíc, 12 šiat, 6 párov topánok, 9 svetrov,... Každú vec si pritom vyberajú minimálne pol hodinu. Vždy sa do vyberania tak pohltili, že si ani nevšímali okolitý svet. O oblečenie sa aj pobiť. Dokonca aj medzi sebou. Našťastie sa nevedeli poriadne biť lebo by tie “bitky“ dopadli poriadne zle. Vlastne to nikdy nebola skutočná bitka. Len mnoho urážok a minimálna handrkovanie, preťahovanie o tričká...
   Konečne nakupujeme. Joana mi už stihla vybrať 3 tričká a 2 šaty a Emily 4 páry topánok a 3 nohavíc. Zatiaľ čo si pozerali ďalšie módne hity ja som sa len prechádzala bez záujmu medzi regálov. Joana a Emily sa po chvíli konečne rozhodli že mám nakúpených dosť vecí a do rúk mi podali posledné 4 tričká, 3 šaty,2 páry topánok a 1 nohavice. Zatiaľ čo som išla zaplatiť ony začali vyberať oblečenie pre seba. A vtedy sa začala celá tá dráma.                                                „Myslím že toto tričko sa ti hodí k očiam,“ povedala Joana Emily. „A myslím že by sa ti hodilo aj k týmto topánkam,“ dopovedala a načiahla sa za topánkami z police.                                                                                                                                   „Nie. Určite nie. Viac by sa hodilo tebe. K tým tvojim oranžovým šošovkám. Vieš, ktoré myslím,“ oponovala jej Emily.                                                                            „Ale nie. Určite si to kúp ty!“ trvala na svojom Joana.                                                      „Nie, nie, nie. Mne sa vôbec nehodilo!“ pokračovala Emily v presviedčaní. „Tak fajn,“ povedala Joana. „Kúpim si ho ja,“ dopovedala a išla si ho odložiť na pokladňu.                                                                                                                       „Alebo vlastne si ho kúpim ja,“ rozhodla sa nakoniec Emily a chcela tričko vytrhnúť Joane z ruky.                                                                                                                 „Nie. Je moje!“ skríkla Joana. Už už som videla ako sa začínajú “biť“ tak som rýchlo vstúpila do ich “obyčajného rozhovoru“ ako by to nazvali...                                 „Tak prečo si ho nekúpite obe?“ spýtala som sa ich nechápavo.                                        „To ako by sme mali v šatníku to isté tričko?“ pozrela sa na mňa Emily ešte nechápavejšie.                                                                                                                             „A prečo nie?“ spýtala som sa ich a hľadala som podporu u Joany, ktorá bola zatiaľ ticho. Vyzeralo to že sa na chvíľu zamyslela no nakoniec povedala: „Neprichádza do úvahy! Kúpim si ho ja! IBA ja!“ A začali sa znovu hádať. To bude dlhý deň,... pomyslela som si. Z blízka tieto “hádky“ nevyzerali ani trochu zábavne...
                                                                                                                                                                                        *         
   Konečne som bola doma. Bolo vyše 8 hodín večer. Ešte že Joana zavolala Stewovi že má prísť až o 9. Keď sa Joana a Emily konečne dohodli že si to tričko nekúpi ani jedna z nich začali sa takto hádať ešte o ďalších 7 vecí. Ani 1 z nich si však nakoniec nekúpili a z obchodu asi po 1 raz v živote vyšli len z 2 nohavicami a 1 šatami, a to tiež len vďaka tomu že som na ne vytasila zbraň poriadneho kalibru. „Baby! Už musíme ísť inak zmeškám rande so Stewom,“ povedala som a ony hneď vyštartovali k pokladniam. Hoci som na rande so Stewom ísť nechcela, nechcela som ani ďalšie 3 hodiny trčať v obchodnom centre. A tak sme teda konečne vyrazili na cestu ku mne domov.
4. Kapitola
Rande so Stewom
„Tak, vyrazíme,“ povedal Stew keď sme o 9 konečne osamote stáli pred mojím domom. „Pôjdeme do talianskej reštaurácie Italian Restaurant a lá fantastique,“ oznámil mi a pomaly sme vyrazili. Otvoril mi dvere od jeho nádherného čierneho Audi S5a potom nastúpil aj on. Cez tú stotinu sekundy keď som bola v aute sama som si pomyslela: Toto rande, ale dopadne. Keď Stew nastúpil potichu sa ma spýtal: „Dostala si od Joany a Emily inštrukcie ako sa máš správať, čo si máš objednať a o čom más rozprávať?“                                                        „Samozrejme,“ odpovedala som. Joana a Emily mi dopodrobna vysvetlili čo mám kedy spraviť. Z ich rozprávania som bola prekvapená že mi nedali 200 stranový scéna kde bolo dopodrobna rozpísané nielen všetky slová ktoré som mala povedať, ale aj všetky moje pohyby a výrazy mojej tváre.                                                               „A pamätáš si všetko?“ spýtal sa ma zrejme pre istotu. „Jasné“ odpovedala som mu znova. Kto by si ten výklad nepamätal.                                                                                            „Tak dobre. A len aby bolo jasné, som tu len kôli mojej a tvojej popularite, keby si nebola obľúbená tak tu teraz nie som,“ povedal Stew nakoniec a potom zavládlo trápne ticho. Môj názor na neho sa v stotine sekundy zmenil. Stew vystupoval ako milý chalan. Bol prívetivý, šikovný a vždy uvoľnený. Teda všetci si to o ňom aspoň mysleli. A mysleli si že sa tak správa prirodzene. No ja som spoznala pravdu. To ako sa správal bola len pekná maska zo ktorou sa skrýval obyčajný a až by som povedala hnusný chalan! Čo som sa naozaj dostala do toho amerického filmu, ktorý som už spomínala? Veď toto všetko je šialené!
   Konečne sme dorazili do reštaurácie. Bola to moja prvá a zrejme aj posledná návšteva v takejto luxusnej reštaurácii. Spomenula som si čo som sa chystala zajtra urobiť. Ó áno, skamarátiť sa so Škaredým Joshom. Panebože, to je snáď ten najneobľúbenejší človek na škole. A ja sa s ním mám baviť. Prečo práve ja musím byť obľúbená! Pomyslela som si. Zo zamyslenia ma naraz vytrhol Stewov hlas: „Čo by si si dala?“ spýtal sa ma lebo k nášmu stolu sa práve blížila čašníčka.                                                                                                                   „Taliansky šalát, malú porciu a Coca-colu bez cukru,“ odpovedala som presne ako mi to nadiktovali Joana a Emily.                                                                                „Pekná kombinácia,“ pošepol mi Stew a usmial sa na mňa. Začervenala som sa a tiež som sa na neho usmiala. Na túto časť večera ma totiž Joana a Emily osobitne pripravovali. Dopodrobna mi vysvetlili ako sa mám správne začervenať aby to vyzeralo prirodzene a naučili ma vystrúhať taký pekelne krásny úsmev, že sa z neho aj hory hneď zelenajú (ako to nazvali ony). Všetko prebiehalo v pohode a keby som nevedela aký Stew v skutočnosti je tak by som sa možno aj zabávala. Toto bola jediná výhoda toho že ste obľúbený. Vždy za Vami stojí zástup pekných chalan, nosíte značkové oblečenie a po večeroch jete luxusné jedlo v ešte luxusnejších reštauráciách. Všetko teda prebiehalo úplne fantasticky. Všimla som si že to reštaurácie práve vošlo pár chalanov zrejme aj s ich dievčatami, ale moc som sa o to nezaujímala. Stew si ich zrejme tiež všimol no nič nepovedal. Zavládlo medzi nami ticho, až moc tiché ticho. Stew sa na nich stále pozeral tak som sa ho spýtala: „Kto je to?“                                                             „Ale nikto,“ rýchlo sa pozrel inam a tváril sa akoby nič.                                                        „No tak kto je to?“ spýtala som sa ho znova.                                                                            „Veď Ti hovorím že nikto,“ povedal znova ale tento raz trochu podráždenejšie. „Mne to môžeš povedať,“ povedala som s nádejou že som ho presvedčila.                   „Ale nemôžem,“ povedal a znel už naozaj veľmi podráždene.                                                     „Ak mi to nepovieš ty, pôjdem sa ich spýtať,“ povedala som odvážne.                          „Ale nepôjdeš,“ povedal Stew nervózne a výhražne sa na mňa pozrel.                  „Fajn,“ povedala som. „Tak sa pozeraj!“ Rozhodne som vstala a kráčala som smerom k nim. Stew vyštartoval za mnou a chytil. Obzrela som sa za ním a čakala čo poviem. Nič nehovoril tak som sa rozhodla kráčať ďalej.                  „Počkaj,“ vyhŕkol nakoniec. „Poviem ti to, ale najprv dojeme a zaplatíme. Chvíľu som nad tým rozmýšľala no nakoniec som na jeho návrh pristala.               „Tak dobre,“ povedala som a vykročila som za ním.
   So Stewom sme sa prechádzali po ulici a on mi pomaly začal rozprávať o tých chalanoch. „Sú to moji bývalí spolužiaci. Kedysi som totiž chodil na Jefersonovu strednú a vždy som bol na konci spoločenského rebríčka,“ chcela som niečo povedať no zastavil ma a pokračoval ďalej v jeho rozprávaní. „Oni ma neznášali a keď sa na škole zjavilo nové dievča začali ma poriadne šikanovať. To dievča totiž bola Adelaide a chvíľu po jej príchode som s ňou začal chodiť,“ povedal.                                                                                       „Takže sa báli že sa staneš obľúbeným a tak ťa zastrčili ešte viac do úzadia,“ dopovedala som za neho.                                                                                                „Presne tak. Začalo sa to však zhoršovať a jedného dňa ma sotili pod auto.“ „Au,“ povedala som. „Kedy to bolo?“ „Okolo 19. decembra minulý rok. Vyzeral som vtedy tak na 14. Bol som hrozne nízky. Nič vážne sa mi však nestalo a hneď na to prestúpil Washingtonovu strednú. To dievča čo ma zrazilo bolo však 7 mesiacov v kóme a potom ju odpojili z prístrojov a zomrela,“ povedal mi. Hmmm,... zamyslela som sa. 19. decembra, dievča čo bolo 7 mesiacov v kóme, odpojili ju z prístrojov, nízky chlapec vyzerajúci na 14 a to dievča zomrelo. Počkať. Ono určite nezomrelo! Veď to som bola ja! Samozrejme, 19. decembra som zrazila nízkeho chlapca čo vyzeral na 14, bola som 7 mesiacov v kóme a potom ma odpojili z prístrojov a zomrela som. Vlastne nezomrela, ale to mi bolo v tej chvíli celkom fuk.                                                                                         „Ono nezomrelo“ vyhŕkla som na Stewa bez rozmýšľania. Žije. Vlastne sa na ňu práve pozeráš,“ povedala som mu. „To ty si ma zrazila?“ spýtal sa ma neveriacky.                                                                                                         „Samozrejme,“ odpovedala som mu. „Teda chcela som pravdaže povedať že je mi to ľúto,“ rýchlo som sa opravila.                                                                                       „Nemusí byť,“ ubezpečil ma. „Im by to malo byť ľúto,“ povedal a kývol hlavou smerom k reštaurácii. A otvoril mi dvere na aute. Ani som si to neuvedomila a boli sme naraz pri ňom. Ako náhle sme nastúpili Stew si vydýchol a povedal: „No konečne. A sme v aute a máme od tých hlúpych rečí konečne pokoj.“ Samozrejme, pomyslela som si. Už som celkom zabudla že Stew len hrá divadlo. „Si skvelý herec,“ zašomrala som smerom k nemu a auto sa pohlo. „Dúfam že ten príbeh si si nevymyslel a bol pravdivý,“ fľochla som na neho a pozrela som sa von oknom. „Samozrejme že bol a ty ho nikomu nepovieš,“ oznámil mi. „A nemusíš byť hneď nepríjemná. Hoci nás ľudia nepočujú, ešte stále nás z poza skiel auta vidia,“ povedal a ja som okamžite pochopila že si nevšimol že mi vadí že sa stále pretvaruje a moje poznámky pochopil tak že aj ja som to všetko celý čas len hrala.
   Keď som vystupovala z auta Stew mi povedal: „Ani ty nie si zlá herečka.“ Zobrala som si kabelku a pobrala som sa k domu, pri ňom som sa podľa pokynov Joany a Emily otočila a zakývala Stewovi. Počkala som kým odíde a potichu som vkĺzla dnu. Nechcela som aby ma niekto počul a už vonkoncom som nechcela zobudiť mojich bratov dvojičky. Majú len 9 rokov a o tomto čase už iste spia. Išla som do svojej izby a zvalila som sa na posteľ. Vlastne by som sa na ňu zvalila keby som práve nedostala nápad na novú pesničku. Prečo múza prichádza vždy v tú najnevhodnejšiu chvíľu? spýtala som sa sama seba, zobrala som do rúk gitaru, poznámkový blok, notový zošit a pero a sadla som si na okenicu. Zahľadela som sa na výhľad z môjho okna a zahrala prvé akordy mojej novej pesničky. Áno, tak to má byť.
5. kapitola
Obľúbení určujú trendy
    Prečo sú neobľúbení ľudia taký neobľúbení? spýtala som sa sama seba. Bolo tesne pred obedom a ja som sa pozerala som sa na Josha a videla som aký je smutný že sa s ním nikto nebaví. Tak, ide sa na to, pomyslela som si a začala som kráčať smerom k nemu.                                                                                      „Ahoj,“ pozdravila som ho. Chvíľu sa na mňa neprítomne pozeral a nakoniec sa odzdravil: „Ahoj. Ty si Kristen však? To nové obľúbené dievča. Radšej sa odo mňa rýchlo vzdiaľ kým sa neprepadneš v rebríčku obľúbenosti tam kam ja.“ „To je v pohode,“ povedala som mu. „Mne nezáleží čo si oni myslia,“ ukázala som na všetkých svojich obdivovateľov naokolo. „Nechceš sa ísť som mnou naobedovať?“ spýtala som sa ho. „Tak dobre,“ súhlasil a vyrazili sme. Cestou sa okolo nás potulovalo mnoho žiakov a ukazovalo si na nás. Na mňa preto lebo som bola obľúbená a Josha preto lebo som sa ním bavila. Zrazu sa nám priplietlo do cesty nejaké dievča a pozdravilo ma: „Ahoj Kristen. Predstavíš ma s tvojím novým priateľom?“                                                                             „Samozrejme,“ povedala som. „Josh toto je...“ „Didi“ poradilo mi to dievča. „Áno presne Didi. A Didi toto je Josh,“ povedala som. „Josh. To je super meno,“ povedala Didi. „Nechceš so mnou zájsť na obed?“ spýtala sa ho a skôr ako jej stihol odpovedať odtiahla ho preč. Ako kráčali ľudia sa na nich začali liepať a hneď som vedela čo sa stalo.                                                                              „Josh je teraz obľúbený,“ povedal mi priamo do ucha dievčenský hlas. Otočila som sa a za mnou stála Adelaide.                                                                                   „Teda Adelaide. Pekne si ma nestrašila,“ povedala som jej. „Aký je 2.stupeň neobľúbenosti alias Plán B?“ spýtala som sa jej. „Plán B je strápniť ťa,“ povedala výsmešne, ale v jej očiach som videla že jej je to ľúto.                                   „To myslíš vážne?“ spýtala som sa z nádejou že si zo mňa robí len srandu. „Smrteľne vážne,“ povedala, zvrtla sa na opätku a odišla. A ja som zostala stáť na chodbe celkom sama.
   Zamyslene som kráčala jedálňou za Joanou a Emily, keď som zbadala Adelaide. Žmurkla na mňa a zamierila priamo ku mne. Na rukách držala tácku s obedom – špagetami, a v jej prípade aj so šalátom, za ktorý si špeciálne priplácala, (asi preto bol taký dobrý). Adelaide mi pohľadom naznačila, že sa mám pozrieť von z okna, tak som sa pozrela. Nič zaujímavé tam nebolo, ta tak som sa chcela pozrieť naspäť na Adelaide. V stotine sekundy som pochopila čo sa deje. Adelaide na MŇA vykycla CELÝ jej OBED! No fantasticky, pomyslela som si keď sa na mne začala ešte k tomu aj smiať. Akoby sa však nesmiala od srdca, ale smiech predstierala – a to veľmi dobre. No až vtedy som skutočne pochopila o čo tam išlo. ONA MA chcela STRÁPNIŤ! Teda, sama som si o to koledovala keď som chcela byť neobľúbená, ale predsa. “Hodiť“ mi na tričko celý jej obed a takto úplne bez varovania som si nezaslúžila. Vlastne áno, ale na tom teraz nezáleží! Dá sa povedať že ma tým žmurknutím a aj tým že chcela aby som sa pozerala von z okna – a nie na ňu –tak trochu varovala, ale to ju aj tak neospravedlňuje! Toto som si fakt (ne)zaslúžila! Počúva niekto vôbec aké hlúposti tu trepem... Veď ja som sa úplne zbláznila!
   Konečne doma....., pomyslela som si keď som vošla do svojej izby. Ako som dnes po mojej nepríjemnej zrážke zistila, neobľúbenou sa asi nikdy nestanem. „Hrôza a des! Prečo práve dnes?“ zaspievala som skôr pre seba ako pre mamu, ktorá práve prechádzali popri mojich dverí. Zistila som totiž že obľúbený určujú trendy. Keď som sa tou “nešťastnou náhodou“ celá zašpinila, všetci mi chceli požičať ich tričko či sveter alebo dokonca mikinu – a to bolo už čo povedať pretože podaktorý pod tým nemali už nič. Všetkých som zdvorilo odmietla a hneď na to Joana povedala že ma nenechá chodiť po škole takúto. Vykycla na seba svoj obed tiež a hneď to samozrejme spravila aj Emily. To vyvolalo mäsovú vlnu napätia medzi ostatnými. Asi stotinu sekundy boli všetci ticho a potom každý kto bol v jedálni či to bolo dievča a či chlapec, prosto každý do jedného na seba vylial svoj obed a skončilo to tak že nás všetkých musel prísť ukľudniť sám riaditeľ. Jaj to bol deň... Už je to však všetko za mnou a ja sa potrebujem trochu ukľudniť. Vzala som do ruky gitaru a sadla som si na parapetu. Konečne doma, konečne doma, konečne doma...
6. Kapitola
Už je polrok
   Veľa hodín! Zase budem meškať do školy! To už je asi 15 raz za posledný mesiac. Už hrozne dlho som nepremýšľala a už vôbec nie písala svoje myšlienky... Hoci ani pred tým som to nerobila. Po tom Adelaidinom “výpade“ v školskej jedálni veci dostali veľmi rýchly spád. Adelaide sa so mnou prestala baviť. Joana a Emily ma začali prenasledovať na každom kroku. A to mi neuveríte, ale už som si na ne celkom zvykla! Novým módnym trendom je tričko okyckané od obeda. Chodím zo Steawom. Škaredý Josh, vlastne teraz už len Josh je teraz asi 5 najobľúbenejší človek na celej našej škole. Už sa blíži ku mne a mohol by moju popularitu! Teda nieže by mi na tom záležalo... Stále som najobľúbenejšia na škole a musím sa priznať, že som to už párkrát aj využila. Mala som potom síce chvíľu zlé svedomie, ale to prešlo. Vďaka svojej popularite som si zahrala v školskej Vianočnej hre a zaspievala na školskom koncerte. Nemôžem uveriť že už je to polrok čo som obľúbená! Ach.... Už som si na to celkom privykla. Vlastne čo to trepem? Jasné že som si neprivykla! ÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁCH,..... som z toho všetkého úplne zmätená! Vôbec neviem prečo sa so mnou Adelaide nebaví, neuveriteľne ma irituje tá pozornosť ktorú mi ostatní venovali a úplne najviac zo všetkého ma dostalo, že ani teraz sa so mnou Aria nebavila! Veď sme kedysi boli najlepšie kamarátky!
   V škole som si pristavila Adelaide. Teraz to určite dokážem! Zatiaľ ma vždy odbila tým že sa ponáhľa, ale teraz to nespraví! Teraz ju UŽ NEPUSTÍM! Už nie!                                                                                                                                            „Čo chceš,“ vyštekla na mňa keď som pred ňou objavila.                                          „Chcela by som konečne vedieť prečo sa so mnou už skoro 4 mesiace nebavíš,“ povedala som jej celkom ľahostajne, hoci som horlivo túžila vedieť čo také som jej spravila.                                                                                                                                                       „Ty to dobre vieš“ vyštekla znova. Okamžite som sa začal obraňovať: „Ja to neviem!“                                                                                                                       „Tak teda dobre,“ povedala po chvíli. „Ale nie tu!“ „No tak dobre,“ začala. „Pamätáš si na ten deň keď som na teba vyliala ten obed?“ nečakala na moju odpoveď a pokračovala: „V ten deň som sa mala stať zas obľúbenou, ale ty si bola obľúbenejšia ešte viac ako pred tým. A teraz TI už zostáva len 1 STUPEŇ! Ak to nepomôže tak som stratená. Potom je tu už len Školská elitná zmluva!“ vyhŕkla to na 1 nádych. A potom sa... Nie. Ale nie. Vážne sa to stalo. ADELAIDE sa ROZPLAKALA! Neverila som vlastným očiam. ONA plakala! Adelaide Jonhsonová! Tá Adelaide Johnsonová, ktorá bola kedysi najobľúbenejším dievčaťom na škole, hlavnou roztlieskavačkou a miláčikom učiteľov a učiteliek! Niečo mi však na tej vete nesedelo. A to bolo práve slovo KEDYSI. Čo bolo bolo a teraz som toto všetko ja. Ó áno, teraz som to ja a ja musím v tejto chvíli Adelaide utešiť a pomôcť jej. A tak som jej povedala: „Z toho si nič nerob? A aký je vlastne ten 3. A posledný stupeň? Tento raz sa nám to určite podarí!“ „No dobre,“ zasmrkala Adelaide a potom povedala: „Posledným stupňom je dať šancu niekomu inému. Čiže ťa niekto musí v obľúbenosti predbehnúť. A to budem práve ja! Nechaj to všetko na mňa. Ja to už zariadim!“ poslednú vetu povedala s PREDSTIERANOU úlisnosťou, utrela si slzy, zvrtla sa na opätku a odišla. Normálne ma tam nechala samu a išla si po svojom. A ja som si myslela že by sme mohli byť kamošky! Ešte som sa stihla na chvíľu zamyslieť o tom na čo sú vlastne také stupne neobľúbenosti a aké sú trápne! Na čo je niekomu obľúbenosť, pomyslela som si a moje myšlienky sa chystali zájsť do hlbšieho prezretia tohto “problému“ keď do toho zazvonilo a ja som sa rozbehla do triedy.
   Prešiel už týždeň od môjho polročného vysvedčenia a toho divného rozhovoru s Adelaide. Z Adelaidinej strany som nedostala nejaký ohlas tak som sa tým ako sa chce posadiť naspäť na trón nezaoberala. Vlastne mi to bolo celkom jedno len nech sa s tým poponáhľa! V poslednom čase mám totiž dosť rozhodené myšlienky a akosi sa neviem rozhodnúť či chcem alebo nechcem byť obľúbená. Je mi jasné, že to nechcem, ale zároveň to neuveriteľne chcem! Nechápem ako som mohla žiť neobľúbená. Takto sa o mňa všetci starajú a je to nádherné, ale zároveň prehnané. Až moc prehnané. Je to až prehnaná starostlivosť, skôr obdivovanie a až by som povedala prahnutie, ale nie po mne. Skôr po obľúbenosti, ale oni vedia že po nej všetci prahnú a keď ju dostanú nakoniec nebudú obľúbení preto prečo chceli byť, ale preto že sa im byť obľúbený podarilo, ale aj to oni vedia a preto chcú byť obľúbený len preto aby boli obľúbený a preto nemôžu byť obľúbený a preto nakoniec nikto nie je obľúbený! Je to hrozne zložité a sama by som na to určite neprišla. Ešteže mám túto úžasnú knihu, ktorú napísala sama Adelaide, ale samozrejme to nikomu nepovedala. Ja som ju našla v jej školskom spise a nechcite vedieť odkiaľ mám ten! Keby to všetkým ukázala všetci by to pochopili a hneď by vedeli, ako sa stať obľúbeným, ale nestali by sa nimi lebo by už všetci vedeli čo chcú a nakoniec by nikto nebol obľúbený. Aj toto tu je napísané. No čo už veľa hodín. Idem spať, pomyslela som si a naozaj som išla. Aj keď až o 3 a pol hodiny neskôr, ale predsa!
  1. Kapitola
Konečne sama sebou
   ÁÁÁÁÁÁch, konečne sa všetko vrátilo do normálu! Keď niekomu budem rozprávať svoj životný príbeh určite mi neuverí! Veď kto by uveril tomu, že som KEDYSI bola neobľúbená lúzerka a po svojej havárii som strávila 7 mesiacov v kóme, po tých 7 mesiacoch som sa prebudila a keď som sa vrátila do školy bola som naraz najobľúbenejšia, hneď na to som sa spolčila s bývalou najobľúbenejšou študentkou na mojej škole a spolu sme dokázali, že ona bola zas najobľúbenejšia a potom – a tomu neverím ešte ani JA! – sme sa stali NAJLEPŠIE KAMARÁTKY! Áno, je to tak! Som najlepšia kamarátka s Adelaide a Ariou! Ale na všetko pekne po poriadku! Stalo sa to takto:
   Normálne som sa prechádzala po chodba keď ma niečia ruka stiahla do bočnej uličky. Obzrela som sa. Jasné... Bola to Adelaide. To som si mohla myslieť. Najprv sa so mnou skoro 4 mesiace nebaví, potom sa mi vyplače na ramene, znova ma celý týždeň ignoruje a potom ma dotiahne do tmavej uličky v škole, ktorá sa nepoužíva (nie je tam žiadna učebňa) a chce abz som sa s ňou normálne bavila. Tak toto nie. Chcela som na ňu nevrlo vybafnúť čo chce, ale ona ma predbehla a skríkla: „Už viem čo spravím!” Znela neuveritľne šťastne. Chcela som ju potešiť a tak som sa s predstieraným záujmom spýtala: „Tak čo?” Akoby úplne bey rozmýšľania na mňa vybafla: „Zrazíš ma na svojom aute” „Čože?“ skríkla som. „Čo to trepeš? Prečo by som to robila?“ „Ale to je jasné! Zrazíš ma len tak naoko. Nie naozaj. Veď to by som mohla zomrieť! Keď ma zrazíš tak budeš nenávidená a ja znova obľúbená,“ povedala. Nezdržala som sa a skríkla som: „Ja mám lepší nápad. Nahráme nahrávku kde budem hovoriť že ťa zrazím aby na teba všetci zabudli. A potom to ty pošleš všetkým koho máš v mobile aby to vedeli a budú ma nenávidieť!“ Všetko som to povedala na jeden nádych a teraz som musela lapať po dychu. „ Má to niečo do seba. Ale,...“ začala Adelaide ale ja som ju predbehla: „Dobre tak použijeme ten môj nápad. Tú nahrávku som už spravila a práve som ti ju poslala esemeskou.“ Adelaide zapípal mobil. Bola som presná aj dosť horlivá. Adelaide sa iba pousmiala a išla si svojou cestou. Zase ma tam nechala samu! A zase odišla bez pozdravu!
   Adelaide mi neskôr poslala esemesku že to všetkým pošle o 15:00. Nečakala som že bude presná presne na sekundy, ale hneď keď na neďalekých kostolných hodinách začalo odbíjať (15:00) všetkým sa zborovo rozozvučali mobily. A na moje prekvapenie aj mne. Prišla mi esemeska. A “PREKVAPIVO“ bola od Adelaide. Otvorila som ju a – toto mi neuveríte – bola tam tá nahrávka. Zo všetkých mobilov sa začal zborovo ozývať môj hlas z tej nahrávky. Hovorila som: „Musím dokázať aby na Adelaide všetci zabudli! Potrebujem plán! Nemôže byť obľúbenejšia ako ja! Jasné... Zrazím ju na aute a ona zomrie,...“ Presne takto som to nahrala. Áno, bol to môj hlas. Keď sa nahrávka skončila na školský dvor – kde som bola – vtrhla masa ľudí – bola to snáď celá škola! – a na konci toho dlhočizného radu stála Adelaide, žmurkla na mňa a potom sa naoko rozplakala. Všetci ju ľutovali a ja som čakala kým si niekto spomenie aj na mňa a začne ma ľutovať. Teda nenávidieť. Študenti na mňa postupne začínali gániť a nadávať a keď už to vyzeralo že na mňa aj zaútočia tak sa situácie ujala ADELAIDE a povedala: „No tak neubližujte jej. Nie je zlá! To ja som ju prinútila spraviť to, nahrať tú nahrávku. To ja som ju naschvál obliala mojím obedom a to ja som jej kázala aby sa začala baviť so Škaredým Joshom. Mali by ste byť nahnevaný na mňa! Ale popri tomto všetkom som si uvedomila jednu vec. A to že nie je dôležité byť obľúbený, ale mať ľudí ktorí Vás majú skutočne radi a nie to len predstierajú! Vy všetci ste len banda hlupákov, ktorí sa dali zmanipulovať jedným hlúpym dievčaťom – a síce mnou! Nie že by som bola hlúpa...“ Všetci sa začali zborovo smiať a to nie len na tom čo povedala, ale na tom že to vôbec povedala. Začali sa jej doslova vysmievať. A nie práve pekne. No v tom niekto zbľačal: „Rozchod! Odíďte! Nie je tu nič na pozeranie!“ Všetci v hlúčikoch začali odchádzať a ja som sa obzrela kto to zakričal. Bola to ARIA! ÁNO, BOLA TO ARIA! Žiarila som šťastím a ešte viac keď začala kráčať smerom ku mne. Prišla ku mne a povedala: „Prepáč.“ Toto jedno slovo mi vynahradilo všetko čo mi kedy urobila. To že si ma nevšímala a aj to že ma nechala štichu,... „Nechceš zájsť na obed,“ spýtala sa ma. „Jasné,“ povedala som a pozrela som sa na Adelaide. „Môžeme zobrať aj ju,“ navrhla mi Aria. Ja som prikývla a vyrazili sme za ňou. Spolu sme išli na obed a zbytok si domyslite. Dodám len toľko že sme si veľmi dobre rozumeli a odvtedy nás na škole volali Trojičky. :-D
 
Epilóg
Koniec dobrý všetko dobré
   Koniec dobrý všetko dobré. Pozitívne je že všetko sa nakoniec dobre skončilo. Mám fantastické kamarátky a – toto je novinka – chodím s jedným krásnym chalanom Jacksonom. Neviem však určiť či bola moja kóma dobrá alebo nie. V jednom smere áno no v druhom nie. Negatívne totiž je že som zmeškala 7 mesiacov svojho života a ďalších 7 – aj s prázdninami – som si poriadne pretrpela. No čo veď nakoniec aj tak všetko dobre dopadlo až na to že posledný 1 rok a 2 mesiace môjho života sú v keli! No nič veď koniec dobrý všetko dobré. Hoci naozaj neviem prečo sa TO hovorí lebo ak bolo niečo už raz zlé nemôže sa to zmeniť na dobré len preto že koniec bol dobrý. Nie? Tak teda ak,........
Koniec?
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 

 

Posledné fotografie


Kontakt

Azet: santoska283
Facebook: Leslie Hallosekowá

jaja.lud@gmail.com

Mail list



Archív

Kalendár
<< október >>
<< 2018 >>
Po Út St Čt So Ne
1 2 3 4 5 6 7
8 9 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 31